Cestovanie, väznenie a vyslobodenie...
Dušana Lukáčová , Veľký Šariš
alebo Rýchlik na trase Kysak - Psychiatria. Cestovať z Kysaku do Bratislavy nie je
žiadna veda. Mám dvadsať a naposledy som sa obávala, či nastúpim do
správneho vlaku približne pred desaťročím. Potom som pochopila, že v Kysaku
vlastne ani veľa možností pomýliť sa nemám.
No a že cestujem päť hodín? Za ten čas sa
najlepšie dospáva kadejaké nočné pochybenie, učí sa na písomku, dopisuje domáca
úloha, číta poézia alebo sa pozorujú rôznorodí ľudia. Cesta takto ubehne ako voda aj osamotenému
človeku. Ale tento stereotyp sa dá jednoducho a „vtipne" narušiť
a razom sa začnete pozerať na vlaky ako na dopravné prostriedky najväčšieho zla. Stačí na to jeden žeriav a jedno spadnuté vedenie (a možno ešte jedno
prišliapnuté).
V nedeľu sa rýchlik až do
Trenčianskej Teplej kĺzal po koľajniciach
ako krasokorčuliar. Zobudila som sa so stuhnutým krkom. Nemala som po
ruke žiadnu knihu, v hlave som nemala námet na domácu úlohu a vedela
som, že na písomky bude čas na konci semestra. Keďže sa vonku zotmelo, okno sa
zmenilo na zrkadlo. Mohla som tak aspoň veselo, „nenápadne" pozorovať ľudí
v kupé a snažiť sa odpočúvať ich životné príbehy.
Vlak stál na stanici
a vedľa neho ďalšie dva. Odrazu sa ozval ženský hlas z ampliónu: „Z
dopravných dôvodov bude pristavený rýchlik odstavený na 60 minút." „Fúha,"
vzdychla som si spolu s celým
rýchlikom, „na hodinu?" Začala som
premýšľať, či sa stihnem dostať na internát v normálnom čase, aby som
dokončila povinnosti.
,,Ak sa dostanem o jedenástej do Bratislavy, bude
všetko v poriadku. Teraz mám o hodinu viac času na oddych." To si
vtedy hovorili viaceri. Po trištvťhodine prišla sprievodkyňa oznámiť, že z
hodiny sa to zmenilo na dobu neurčitú. Všetci naivní cestujúci sme si
pomysleli, že sa to predĺži nanajvýš o hodinu.
Keď sme na rovnakom
mieste stáli hodinu a pol a vlaky z vedľajších koľají odchádzali a ďalšie
z opačného smeru prichádzali začalo nám byť trochu teplejšie. Po dvoch hodinách sme sa začali potiť, kývať
hlavami, vraviac ,,to nie je možné”. Po
troch hodinách pristavili o jednu koľaj ďalej vlak IC, cestujúci v ňom vyzerali
ako zrkadlový obraz tých z rýchlika. Hlavy podopreté, kútiky zvesené,
mľandravé telá sa ledva udržali na
sedadlách. Prešlo tri a pol hodiny, keď bolo cestujúcim z rýchlika povedané, aby prestúpili do IC-čka. Hromadné nadávanie vytvorilo nad nami olovenú oblačnosť a vonku
z nej začalo pršať. V povinne miestenkovom vlaku som sa natlačila do chodbičky spolu so siedmimi
ľuďmi, jedným psom a najmenej šestnástimi kuframi.
Prešla ďalšia
hodina. Stále Trenčianska Teplá. Na tvárách sa začali objavovať známky
patologického strachu. Menili sa na popolavé šarkany. Jedným šklbalo kútikmi,
druhým sa zjavil bláznivý úsmev, ďaľším prevrátilo oči. Pomaly sa na nás tlačili
už aj steny. Silnejšie povahy iba nadávali a ich tváre, sýto-purpurové
šarkany, blčali hnevom.
Pohli sme sa. A na ďalšiu polhodinu zastavili
v Trenčíne.
Najnormálnejšou
bytosťou vo vlaku sa stal pes. Náš psychológ. Keď sme opäť zastali za Trenčínom
na polhodinu, pes sa dostal na našu úroveň. Prešli sme najstrašnejší úsek - už
žiadne čakanie. Stanica Leopoldov. Ďalšia polhodina. Pokyvkávali sme sa
v rytme šialencov, v hlavách nám hrala pomsta. Podľa happyendov z
amerických katastrofických filmov by na nás v Bratislave pri vystupovaní z vlaku hrôzy zasvietilo tisíc
bateriek. Na každého cestujúceho by sa vrhol tím zdravotníkov s čajom a
dekami. Hovorili by nám: ,,Už je dobre, už je dobre."
O štvrtej ráno nás v tme čakali
uzimení bezdomovci a jeden nočný spoj.
Pri
takej ceste vlakom sa však človek veľa naučí. Napríklad, že fajčiari zomierajú
starší. Pretože kým ja som si obhrýzala nechty a srdce mi začalo vynechávať,
oni vybehli z vlaku upokojiť sa cigaretou. Naučila som sa tiež, že v takýchto situáciách sa aj kompetentní
môžu rýchlo zbaviť zodpovednosti odvolávajúc sa na „Hlavu XXII". Zistila som,
že by všetci vlakoví pasažieri boli vhodní kandidáti na Nobelovu cenu mieru,
pretože pomsta sa nám našťastie odohrávala len v hlavách.
A hlavne viem,
že ak stretnem niekoho s nechtami ohryzenými do krvi, vytrhanými vlasmi,
nepríčetným pohľadom a tikom tancujúcim kdekoľvek po tvári, pozdravím ho,
lebo so mnou určite cestoval.
Hodnotenie
Komentáre (1)
13. 10. 2011 00:44Dušan: Cestovanie, väzenie...
A za to všetko môže (ne)ľudská arogancia , nevšímavosť, tuposť,pohodlnosť, neodbornosť zodpovedných manažérov- anonýmnych úradnikov ŽSR s vysokými platmi , ktorých takéto osudy nejakých obyčajných cestujúcich ľudí vôbec neinteresujú.Veď oni v ich teplučkom domove vo sviatok (nebodaj v kancelárií ) ťažko chapú, že títo cestujúci sa im skladajú aj budú skladať na tie platy, pohodlie, zabezpečenú prácu...DOKEDY???
Ešte ani na poriadne slovo na ospravedlnenie sa nezmôžu. Svoju nemohúcnosť za zlyhanú organizáciu hádžu na "tretiu osobu", ktorá chybu spôsobila. Ale nehody sa stávajú aj odstráňujú a riešia . Na to sa trénujú a pripravujú aj v iných rezortoch. Ešte raz: tisíckrát HANBA a FUJ zodpovedným ŽSR.
