Obe diela vyšli zhodou okolností v tom istom roku 17. storočia. Pomocou ich hlavných postáv nastoľuje spisovateľ obrazy dvoch protikladných ľudských pováh a zamýšľa sa nad tým, ktorá je „lepšia“.
Hamlet predstavuje vzdelaného cynika zaseknutého vo vlastných problémoch, Don Quijote je naopak bláznivý idealista zachraňujúci svet. Rozum verzus viera. Duchovná šľachta verzus ľudový šašo. Estetika verzus dobro.
„Don Quijote je preniknutý oddanosťou ideálu, pre ktorý je ochotný podstúpiť rôzne príkoria, obetovať život; aj svoj život si D. Q. cení iba natoľko, nakoľko mu môže byť prostriedkom na splnenie ideálu, na nastolenie pravdy a spravodlivosti na svete.“
Naproti tomu Hamlet predstavuje „analýzu predovšetkým a egoizmus, a preto nevieru.“ To, že sa neustále „s rozkošou pozoruje“ a „hromží na seba“ je síce pre Turgeneva znakom skutočného utrpenia, jeho príčina je však preňho menej vznešená ako tá, ktorá spôsobuje komické trampoty Dona Quijota.
Podobne dokáže odstupňovať dojímavosť smrtí oboch hrdinov, aby dal prednosť tej z la Mancha. Turgenevove závery idú v prospech dobrých skutkov Dona Quijota, ktoré „sa nerozplynú ako dym; sú trvácnejšie ako tá najskvelejšia krása.“
Je pre mňa úplne pochopiteľné takéto nadšenie študovaného rozumu k nepoškvrnenosti romantického hrdinstva. Som nadšená genialitou výberu hrdinov. Ale práve tá genialita je pre mňa háčikom – háčikom viery.
Keď si niekto odhryzol z jabĺčka poznania – a v Turgenevovom prípade by som sa prikláňala k viacnásobnému hryzu, môže zo svojej pozície adorovať komického Dona Quijota?
Isteže môže. Úprimnosť takej náklonnosti je však otázna. Hamletovia vraj zvyknú byť pozéri.




Celkové hodnotenie: 3,2