Prechádzala do plesňovo svetlozelenej, silikónovo priesvitnej či ,,petržalkovopanelákovskyželezobetónovej“ farby, vždy podľa uhla pohľadu, z ktorého sa na neho človek díval. A tie sovietske kybernetické okuliare a tie stephenhawkingovské, astrofyzické črty tváre, za ktoré by dal desať rokov života hocijaký autor vedeckofantastických bestsellerov! Ale Kamil sa nesprával ako do seba zahľadený, postmoderný mýtus, rozprával sa so mnou s prirodzenosťou a spontánnosťou dvanásťročného chlapca.
Ponúkol ma pivom a nejakými zvláštnymi zelenými bylinkami a nadšene sme sa začali baviť o literatúre, živote a ženskej anatómii. O Kamilových knihách sme sa nerozprávali, hoci som ich mal všetky prečítané, počnúc Spitým imidžom (imidžom to všetko začína a imidžom končí?), až po v tom čase zatiaľ poslednú Oddychovku. Hoci som nepatril medzi laboratórnych básnikov a chcel som byť trubadúrom mokrej ulice, rád som čítal experimentálnu literatúru.
Niekoľko dní po zoznámení so skromným Kamilom som šiel do nejakého súkromného rádia na pokec v priamom prenose, lebo jeden z mojich priveľmi úspešných kamarátov, ktorý tam robil finančného riaditeľa, sa dozvedel, že mi vyšla prvá knižka, a tak rozhodol, že aj v hlavnom vysielacom čase sa môže objaviť taký trapas, ako ašpirant na básnika. Mladá moderátorka sa ma priamo na mikrofón spýtala: „To aj keď sa nerýmuje, to sú básne?“ Čo som jej mal odpovedať? Nebol som to ja, kto ju vybral po ústnych skúškach za spíkerku.
O nejaký ten deň, na tom istom mieste, kde som spoznal Kamila Zbruža, som sa zoznámil s neznámym, karibským intelektuálom. Takmer do uhľového čierna opálený mladý chalan ma prekvapil nielen tým, aký mal nevšedný prehľad o svetových avantgardách, ale najmä ma ohromil bezchybnou slovenčinou. „Kde ste sa naučili tak dobre po slovensky?“ spýtal som sa s neskrývaným rešpektom a závistlivým obdivom, lebo som z nespisovných Košíc. „Na Slovensku,“ odpovedal Karibčan a ja som zahanbene stíchol.
Po hodine som si s úžasom všimol, že Karibčan nosí presne také isté okuliare ako mýtický Kamil Zbruž. „Poznáte Kamila Zbruža?“ spýtal som sa placho, neskrývajúc vlastnú neistotu. „Jasné, ja som Kamil, ty somár,“ odpovedal mi Karibčan. A aby Kamil vysvetlil príčinu svojej metamorfózy, začal mi ukazovať 9x13 cm fotky z prímorskej plážovej dovolenky.
Tu kontemploval harmóniu všehomíru a tam zasa pominuteľnosť a dočasnosť slnečných a mesačných lúčov. A inokedy a inde krásy a ošklivosti prírodných stvorení. Ale hlavne sa do horkočokoládova opálil.
S Kamilom bola prča aj keď bol opálený. Znovu sa na nič nehral, ani na básnika, ani na gigolovského latin lovera – napriek tým temným farbám a sexuálnej energii, ktorú do neho nalialo stredozemské slnko.
Ale neskôr som začal mať o milého Kamila strach. Nie, keď uverejnil v istom tvrdoväzbovom zborníku cez tucet čisto bielych strán bez textu a bez paginácie pod názvom Ticho, či keď predstavil kubrickovského Síria. Dokonca ani keď sa stal terčom útokov neuveriteľne múdrej kritiky, lebo si dovolil uverejniť makarenovskú paródiu na rytmickoidných veršotepcov pod názvom Primitív.
Bál som sa, že sa Kamil ako autor odmlčí a bude tráviť čas už iba čítaním a rozjímaním nad Danteho Božskou komédiou, Petrarcovými sonetmi a vybranými Shakespearovými drámami a na všetko súčasné sa jednoducho zvysoka vytentuje, lebo keď všetci nadšene tárajú, najlepšie je mlčať. Ale Kamil sa pred zopár týždňami vrátil dichotomickou, bipolárnou, čiernobielou zbierkou Energy.
Čierna a biela v Kamilovej grafickotextovej koláži nemá ten istý význam ako na šesťdesiatich štyroch políčkach šachu, kde prvý ťah má výhodu strategickej prevahy. Nie je hrou na Dr J. & Mr. H, ani módnou emoestetikou. A predpokladám, že nejde ani o jingjangovské, čakrovské dekorácie, ktoré sú už vlastne nejakých štyridsať rokov zastarané aj v architektúre gýčových, newageovských interiérov. Ani Kabala, ani Kniha mŕtvych, ani Evanjelium, Apokryfy či Kámasútra.
Kamil sa rehlí do tváre nielen tým, ktorí si myslia, že poézia je rýmovanie senilných nezmyslov, ale aj tým, ktorí si s posvätnou úctou kľakajú pred Experimentom a bulimickými výplachmi nenapraviteľných, ľudských, príliš ľudských, intelektuálnych žalúdkov.
Lebo Kamil pridobre vie, čo je umenie. A neurotické, sebaokiadzajúce pózy necháva iným, bohužiaľ, tým menej talentovaným.
Celkové hodnotenie: 3,5
|
O nás Prehľad podujatí Umenie Knihy Spoločnosť Blok Môj Kumšt Katapult Inzercia Kontakt Kultúrne podujatia © 2011 Kumšt, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Akékoľvek použitie obsahu vrátane šírenia či ďalšieho sprístupňovania článkov a fotografií je bez súhlasu Kumšt, s.r.o. zakázané. Kumšt na ekumst.sk je aktualizový denne. ISSN 1338-5119 |
