Odpočuté

Róbert Kotian ,

Bol šéfredaktorom týždenníka Domino fórum, komentátorom denníkov SME, Hospodárske noviny. V Slovenskom rozhlase je dramaturgom relácie Z prvej ruky, v Slovenskej televízii relácie Reportéri, spolupracuje s denníkom Šport.

Zobraziť všetky príspevky autora

   

O chvíľu sme ho mali. Prepis oficiálneho rozhovoru vtedajšieho ministra zahraničných vecí Juraja Schenka s veľvyslancom Veľkej Británie Petrom G. Harbornom z 19. mája 1995, v ktorom britský diplomat označil za ,,poľutovaniahodné", že krok na odstránenie prezidenta, ktorým bolo vyslovenie nedôvery Michalovi Kováčovi Národnou radou SR, ,,bol založený na procese nepredstaviteľnom v demokratickej krajine", pričom označil vyšetrovací orgán, zložený výlučne zo zástupcov koalície, za ,,skutočnosť, ktorá nie je v súlade s európskymi normami". (Viac pozri tu a tu.)

Zdroj, od ktorého sme ho mali, si už asi ani nepamätám. Napokon v čase, keď sme sa k tomu dokumentu dostali, bol už niekoľko týždňov verejne dostupný medzi inými materiálmi ministerstva zahraničných vecí a nič na ňom nebolo utajované.

Tajným sa tento záznam stal až potom, ako sme z neho najprv zverejnili krátku pasáž, aby sme upozornili na to, ako je vnímané Slovensko kľúčovými západnými krajinami. A ešte trošku pre to, aby sme „vykompenzovali“ aktivity ministerstva zahraničných vecí, ktoré zverejnilo oficiálnu správu veľvyslanca Branislava Lichardusa z rokovania prezidenta Michala Kováča s predstaviteľmi Bieleho domu, ministerstva zahraničných vecí USA a ministerstva obrany USA.

Ako inak, žalovaný bol iba denník SME, ktorý napriek upozorneniu pracovníčky ministerstva zahraničných vecí uverejnil o niekoľko dní celý dokument. Považovali sme to za dôležité – aj s vedomím možných sankcií.

Tak ako sme – spolu s inými médiami – považovali za dôležité, aby bol zverejnený záznam telefonického rozhovoru vtedajšieho ministra vnútra Ľudovíta Hudeka s vtedajším riaditeľom SIS Ivanom Lexom.

Tak ako sme považovali za dôležité zverejniť záznamy z rokovania druhej vlády Vladimíra Mečiara, ktorá ešte počas vyslovovania nedôvery privatizovala ako divá.

Tak ako mnohé iné médiá považujú za dôležité zverejniť neraz aj utajované skutočnosti, ktoré odhaľujú zneužívanie právomocí mnohými verejnými činiteľmi. A robia tak – hoci vedia, ako im to pripomenula včera premiérka, že „je povinnosťou každej osoby podľa zákona odovzdať utajovanú skutočnosť, pokiaľ sa k nej dostane“. A zrejme tak budú robiť aj naďalej, lebo príliš často, ak nie priam v absolútnej miere, je zverejnenie v médiách jediným postihom, aký chybujúcim verejným činiteľom hrozí.

Môže tu vari niekto vymenovať aspoň jeden príklad, ako bol za zneužívanie právomocí verejného činiteľa stíhaný a odsúdený niektorý minister Mečiarových či Dzurindových vlád alebo tej Ficovej? Alebo aspoň jeden príklad, ako si odsedeli miliardové a miliónové prechmaty a škody na štátnom a verejnom majetku iní politici a úradníci? Nula celé nič.

Aj preto si myslím, že najnovšia poprava Ľubomíra Galka, ktorý síce zrejme (?) chyboval, ale išiel po krku mnohým zlodejom, nesie v sebe aj tento rozmer systémovej beztrestnosti najväčších škodných. Pretože prinajmenej rýchlosť, s akou dospela k rozhodnutiu o Galkovom odchode Iveta Radičová – bez dôkladného vyšetrenia celej kauzy, pripomína rýchlosť prinajmenej bicyklovú.

Hodnotenie

Ohodnoťte článok:   Celkové hodnotenie: 3,3

Komentáre (4)