Prečo sme hrali za St. Louis Blues

Tomáš Hudák , Bratislava

Nevyštudoval nič. Na VŠMU mu povedali, že je ho tam škoda a na katedru žurnalistiky úprimne nestačil. Tak sa šiel naučiť písať do novín, a zisťovať na pódiá, že aj na Ventúrskej sa môžu mýliť. Teraz robí správy, píše pesničky a hrá sa na komika. A žije vo svete, ktorý stále za takéto veci platí.

Zobraziť všetky príspevky autora

   

Keďže éru bratov Šťastných v Quebecu Nordiques moja generácia hokejových fanatikov už nestihla, užívali sme si úspechy Slovak Pack, ako v zámorí Handzušovej lajne s Bartečkom a Demitrom na krídlach hovorili, so všetkým, čo k tomu patrilo. Pri spomienke na tie časy mi stále preblesne pred očami farebná obrazovka teletextu, kde sme hneď ráno zisťovali, koľko bodov si ktorý z hráčov v noci uchmatol. Pavol Demitra mával zväčša navrch.

Tí, ktorí vedia, aké to je vstávať o druhej v noci pre prenos z NHL, určite potvrdia, že pre zápasy St. Louis sa to vždy oplatilo.

Sledovať Demitru bolo vzrušujúce. Pôsobil, akoby mal na ľade nejaké poslanie. Vyzeral vážne, pred buly sa vždy dvakrát obzrel za seba, ako keď veliteľ pred bitkou kontroluje, či má vojakov na pozíciách.

Jeho štýl korčuľovania bol nenapodobiteľný. Mal dlhý sklz, neuveriteľnú stabilitu a občas to vyzeralo, akoby ani nemal chuť obrancom unikať. Puk si vedel pokryť tak, že nepotreboval byť mimo dosah súperových hokejok.

Keď som hral prvý zápas na naozajstnom klzisku v naozajstnej výstroji pred skutočnými divákmi, pri buly som imitoval práve Demitrov rituál.

Ešte krajšie sa vedel tešiť z gólov. Roztiahol ruky ako na kríži a opojne, korčuľujúc dozadu, si užíval ten pocit, ktorý pozná len ten, kto pred stovkami párov očí niekedy trafil sieťku za chrbtom brankára.

Jeden zo životných zápasov zohral 29. novembra 2000 v drese St. Louis Blues proti Torontu. Ešte 15 minút a 10 sekúnd pred koncom prehrával jeho tím 0:5. Keď vyšťavení hráči odchádzali po záverečnom klaksóne do šatní, na ukazovateli skóre svietilo 6:5 pre bluesmenov. O všetkom rozhodol v predĺžení Jochen Hecht. A skúste trikrát hádať, kto mu na víťaznú trefu prihrával.

Hráča svetového formátu z neho robili práve jeho asistencie. Demitra mal to, čo sa v tréningu naučiť nedá. Schopnosť pustiť puk z čepele tak, aby stihol spoluhráča v okamihu, keď mu na gól neostáva nič iné, iba sa ho dotknúť. Občas to vyzeralo, akoby to robil poslepiačky. Takéto periférne videnie mali zo Slovákov azda len Peter Šťastný a Igor Liba.

Demitra bol prvý od Calderovej trofeje pre Šťastného, ktorý opäť priniesol slovenské meno na štítok jedného z profiligových ocenení. Zrejme nemohol dostať nič iné, čo by vystihovalo jeho šesťdesiat minút na ľade lepšie, ako Lady Byng Trophy. Cenu za džentlmenstvo.

Na slávnostnom ceremoniáli v Toronte ju musel zaňho v roku 2000 prevziať tréner Quenneville. Je to trpká irónia osudu, ale Demitrovi zabránili prevziať si azda najväčšie ocenenie kariéry problémy s leteckou dopravou.

Spolu s otcom mali letieť z Viedne do Toronta s prestupom v Londýne. Michal Handzuš, ktorý bol nominovaný na Selke Trophy, mal letieť s mamou a sestrou tým istým lietadlom. Vo Viedni však všetci zistili, že im chýbajú britské tranzitné víza.

Na letisko sa vrátili ráno, už aj s potrebnými dokladmi. Vtedy Demitrovi zabránil do lietadla nastúpiť počítač, ktorý evidoval len lístky pre Handzušovcov. Demitra tak hviezdnu chvíľu nestihol.

Keď teraz prišla smutná správa z Ruska, chcel som veriť, že Pavol Demitra na palube nebol. Že počítače využili šancu, aby sa mu za pokazený deň revanšovali. Že ho tak, ako vtedy, nenechali nastúpiť. Ale technika Lady Byng Trophy nikdy nedostane.

Myslím, že minulú stredu veľa chalanov oprášilo cédečka, na ktorých majú fixou načmárané 2001. A že vo veľa izbách v ten večer z reproduktorov počítačov znelo: Bar-tekou. Hen-tsush to Demitra, he shoots and scores! What a goal by Pavol Demitra!

Hodnotenie

Ohodnoťte článok:   Celkové hodnotenie: 3,6

Komentáre (21)