V starom kamennom kostolíku Pod Skalkou bola taká zima, až sa nám pri dýchaní parilo z úst. Museli sme si strihnúť, kto bude farárovi držať knihu, pretože každý dobre vedel, že toho šťastlivca budú ruky oziabať ešte aj pri nedeľnom obede. Ešteže sa Pod Skalkou slúžili omše len raz za mesiac. Jednak to bolo od ruky, a potom veľa ľudí tam z chalúp pod lesom aj tak nechodilo.
Keď som ešte rozospatý so zalepenými očami v opačne oblečenej miništrantskej košeli zvonením začínal omšu, v duchu som si vravel, že nabudúce sa už neprihlásim. Nech si o mne stará mama myslí, čo chce. O siedmej ráno sa má v nedeľu spať.
„To je Stanecký,“ šťuchol do mňa cez Sláva Bohu na výsostiach Tuky.
„Kde?!“ ožil aj Pedro, ktorý sa zväčša zvykol prebrať až na zvonenie pri premenení.
„Tam vzadu, pod chórom. Určite je to Stanecký, ty vole,“ škeril sa Tuky, ktorý odkedy videl film Kamarád do deště, používal ty vole namiesto bodky takmer za každou vetou.
„Nečum naňho,“ zahriakol som ho. Aj ja som bol prekvapený, čo Stanecký robí v kostole, ale keď som videl, ako sa nám nedokáže pozrieť do očí, prišlo mi ho ľúto.
Staneckému tiahlo na šesťdesiatku, bol slobodný a na škole učil prírodovedu. „Stanecký vám bude rozprávať, že človek vznikol z opice, ale on sám tomu neverí,“ vravela mi raz mama a ja som v tom studenom kostolíku zrazu začínal tušiť, ako to myslela.
Popravde, veľmi radi sme ho nemali. Keď sme na začiatku roka nestáli pri sovietskej hymne v pozore, chodil pomedzi nás a ťahal nás za uši. Tónovi furt pripomínal, že by si mal ostrihať vlasiská, lebo to urobí namiesto neho. A dievčatá, čo mali na krku retiazky s krížikmi, vždy zastavoval a napomínal: „Schovať za golier!“
„Otec raz v krčme povedal, že je to skurvený komouš,“ povedal pri jazere, kam sme sa chodili kúpať, pehatý Laco. A keďže Laco ako jediný z nás mohol chodiť s otcom do krčiem, brali sme to ako fakt. Aj preto som nemohol veriť vlastným očiam, keď som na sedmičke videl starého Staneckého v poslednej lavici. Ale bol to on. O tom nebolo pochýb.
„To ste asi nečakali, že?“ ozval sa jeho hlas kdesi za nami, keď sme si po omši odomykali bicykle od stojanov pri zakristii. Stál tam ako môj brat, keď ho sused nachytal v záhrade na čerešni. V ruke nervózne žmolil klobúk a čakal, čo povieme.
„Riaditeľ vie, že chodíme do kostola,“ zahlásil nebojácne Pedro, ktorý zase raz vôbec nepochopil, o čo tu ide. Toto riaditeľ vedel. Čo nevedel, bolo, že tam chodí aj jeho prírodovedár.
„Niečo vám chcem ukázať. Máte radi pečené gaštany?“ opýtal sa a rukou naznačil, aby sme šli za ním. Pozreli sme jeden na druhého, a potom všetci na Tóna, lebo bol najstarší. Ten prikývol.
Stanecký býval v starom sedliackom dome s krásne vyrezávanou drevenou verandou, ktorú vlastnoručne postavil jeho nebohý otec. Kedysi im patrili celé role za Skalkou a mlieko si od nich pred vojnou kupovala azda polovica dediny. Po znárodnení išlo všetko do družstva. Od kráv až po posledný ár zeme.
Báčik Stanecký, otec nášho učiteľa, nič nepodpísal. Môj dedo rád rozprával o tom, ako Pištabáči súdruhom odkázal, že radšej vstúpi do kravského lajna, ako do strany. Stratu hospodárstva však niesol veľmi ťažko. Zamestnať ho nikde nechceli, a tak si privyrábal stolárčinou. Vydržal tak celé dva roky. Až kým ho jedného večera nenašli obeseného na jednom z gaštanov, čo mali Staneckí v záhrade.
Chutili vynikajúco. Prehadzovali sme si ich horúce v rukách a fúkali do nich, kým Stanecký v komore odhŕňal kopu haraburdia, aby sa dostal k obrovskej plachte pod ním. Všade bolo plno prachu a Tuky si kýchol tak, až mu všetky gaštany popadali na zem. Práve ich zbieral z hlinenej podlahy, keď sme my ostatní zamrzli v nemom úžase. Keď Stanecký konečne strhol tú starú zatuchnutú plachtu, objavil sa pred nami obrovský vyrezávaný Betlehem s desiatkami drevených postavičiek.
„Otec to robil pre náš kostolík,“ povedal potichu. „Už to však nedokončil,“ pokračoval, odfukujúc prach z jednotlivých figúrok. „Treba ich vymaľovať a nalakovať,“ povzdychol si a pozrel sa na nás, akoby mu v hlave práve v tej chvíli skrsla spásonosná myšlienka. Ten pohľad som už poznal.
Presne takto sa pozrel na mňa, Fera a Fekiho, keď sme stáli na školskom dvore a ruštinárka Džavotková bezmocne rozhadzovala rukami. „No nemôžem vás tam pustiť, nemôžem,“ pišťala ako čajník, keď zovrie. Mali sme sa v ten deň celá trieda fotiť a len my traja sme neprišli v pionierskej uniforme. Fero preto, lebo žiadnu nemal, ja preto, lebo otec mi ju deň predtým hodil do kotolne s tým, že jeho syn sa v týchto handrách fotiť nebude, a starostov syn Feki preto, lebo zabudol, že sa fotíme už v pondelok.
Bolo nám s Ferom ľúto, že nebudeme na fotke, ale ani za boha sme nechceli Džavotkovej spraviť tú radosť, aby to na nás bolo vidieť. Len malý Feki fňukal ako najatý. Hneď vedľa čakal na fotenie so svojou triedou Stanecký a to nás zachránilo. Džavotkovej navrhol, aby nás dala do tretieho radu, za spolužiakov tak, aby nám trčali len hlavy. Hysterickej ruštinárke sa nápad zjavne zapáčil, pretože aj keď si nechcela nechať pokaziť fotku civilmi, so starostom by si len nerada pokazila vzťahy.
A tak sme u Staneckého začali brigádovať. Každú sobotu poobede. Bola to drina, lebo drevené figúrky už značne nahlodal čas a hmyz, ale išlo nám to od ruky. Našou odmenou bolo gaštanové pyré podľa receptu Staneckého mamičky a možnosť zastrieľať si vzduchovkou, ktorú mal starý učiteľ v záhrade pripravenú na škorce.
Z toho množstva talianskych kníh v jeho knižnici mi bolo jasné, odkiaľ ich Stanecký vozil. Až o veľa rokov neskôr som sa od úplne iných ľudí dozvedel, že náš gaštanový muž bol dobre známou postavičkou v podzemnej cirkvi. V jeho dome som prvý raz počul meno Václav Havel. A ešte veľmi dlho som si myslel, že to véčko, čo počas Nežnej všetci nosili na svetroch, bolo z krstného mena toho prapodivného človiečika v trocha krátkych nohaviciach.
Stanecký bol v škole stále taký, akého sme ho poznali dovtedy. Akurát nám dovolil zdraviť ho slovom Žebráci. Keď ste to totiž vyslovili dostatočne rýchlo, znelo to ako Česť práci! A my sme sa išli pošťať od smiechu. Bol to on, kto nás tiež naučil, že Podpálen buď Ježiš Cirkus znie takmer úplne rovnako ako starý katolícky pozdrav a že ak odpovieme Naveky plameň, nikto si to nevšimne.
Stanecký však pre nás ostal čudákom. Nemohli sme vtedy chápať, že tie schované krížiky pod blúzkami ponechali desiatkam dievčat otvorené dvere na dobrú strednú školu. V tom septembri 1989 sme mu museli odprisahať, že nikdy nič nikomu neprezradíme, nech sa bude diať čokoľvek.
A aj sa dialo. Po novom roku sme sa už nemuseli fotiť v uniformách, ani šaškovať na výročie VOSR s lampiónmi. V kostole zrazu sedávali aj tí, ktorí ešte donedávna pri slove náboženstvo radi citovali Marxa. „Nie dobrý deň, ale pochválen buď Ježiš Kristus,“ upozorňovala nás po novom stará Džavotková a my sme zborovo odpovedali: „Naveky plameň!“
Keď po Novembri vyhadzovali Staneckého zo školy, nenašiel sa nikto, kto by sa ho zastal. Aj som chcel navrhnúť, aby sme zašli za riaditeľom aspoň my, čo sme si ten Betlehem pod Skalkou odmakali vlastnými rukami. Ale veľmi dobre som vedel, čo by mi na to povedali chalani. Prisahali sme. A chlap má držať slovo.
Celkové hodnotenie: 2,9
|
O nás Prehľad podujatí Kultúra Knihy/CD/DVD Názor Stručne Môj Kumšt Seriál Dokument Inzercia Kontakt Kultúrne podujatia © 2011 Kumšt, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Akékoľvek použitie obsahu vrátane šírenia či ďalšieho sprístupňovania článkov a fotografií je bez súhlasu Kumšt, s.r.o. zakázané. Kumšt na ekumst.sk je aktualizový denne. ISSN 1338-5119 |
