Pokojné, stojaté vody nášho života sú neodvratne preč. Zapojili sme sa pred niekoľkými rokmi do dejinnej hry a to je situácia, z ktorej môžeme ťažiť, ale ktorá môže byť pre nás aj nebezpečná, hrozí debaklom. S tým by mala pochopiteľne rátať celá spoločnosť, ale zároveň každý jednotlivec. Pretože nijaké záruky nikto za nikoho neponesie
Historicky bol debakel veľmi tesným spojencom života nášho národa, aj napriek tomu, že jeho štátnosť je veľmi krátka. Po historicky prvom vymedzení hraníc Slovenska v roku 1918 (pozor, to ešte nebol debakel) prišiel prvý a tým bol vojnový Slovenský štát. Len vďaka SNP (Slovenskému národnému povstaniu) nebol z neho ďalší debakel na konci 2. svetovej vojny, ale už v roku 1948 sme spolu s českým národom utrpeli ďalší debakel a po ňom už celkom logicky nasledoval debakel v roku 1968. Veď nakoniec chybami sa múdra hlava (múdry národ) učí, hlupák k jednej chybe pridáva ďalšiu.
Učiť sa z histórie je krásne. Najmä preto, že si ju môžeme vymodelovať ako sa nám páči, môžeme si ju prispôsobiť momentálnym potrebám, momentálnym náladám, momentálnej atmosfére. Takú historickú osobnosť akou bol Jozef Tiso (nedostal sa ani do slovenskej encyklopédie Pyramída) napríklad Vatikán vyškrtol z čestnej listiny „pápežských interných prelátov“, na ktorej bol zapísaný od roku 1921, čo znamenalo, že mu Vatikán odobral titul „monsignore“. Napriek tomu že neskôr, po roku 1989 sa začalo v niektorých médiách a na niektorých zhromaždeniach uvádzať jeho meno aj s odňatým titulom. Také sú už nebezpečné úseky dejín každého národa.
Voľajaké dejiny boli, voľajaké budú. Ale jeden úsek dejín, či sa nám to páči alebo nie, žijeme, modelujeme, tvoríme ho. Stále máme šancu prejsť tento úsek dejín dôstojne, alebo sa môžeme zosmiešniť. Môžeme zaznamenať úspech, alebo ďalší z radu debaklov.




Celkové hodnotenie: 3,1