Tebe, Štefana

Oslovila si ma a neviem čo bolo na Tebe iné. Pokora? Slušnosť? Neviem. Ale razilo z Teba Štefi, to viem. Preto som spočiatku váhala. To boli asi tie Tvoje modré oči, ktoré sa na mňa tak šibalsky usmievali. Mala som hot-dog a spýtala som sa, či naňho nemáš chuť. Slušne si odmietla, ale to robím aj ja keď som u cudzích. Zvláštny zvyk. Odmietame keď nás núkajú a potajomky kradneme keď sa nás niky nepýta. Ale tak ako sa aj mňa pýtajú väčšinou dva razy, spýtala som aj ja Teba. A už si neodmietla.

Ten šťastný a zároveň prekvapený pohľad si zapamätám Štefi. A to tvoje tak chutne pažravé odhryznutie tiež. Chutil Ti, však? Povedala si mi, že Ti ľudia dajú skôr cigarety ako jedlo. Ako si sa milo zahanbila, keď si mi priznala tie cigarety. Ale nezabudni na našu dohodu. Ja tú svoju dodržím.

Dokonca sa Ti podarilo ma rozosmiať, tak schuti, naozaj. Vtedy keď som Ťa skúšala chemické vzorce a nevedela si si spomenúť. Povedala si mi, aké mám pekné jamky v lícach a pýtala si sa, že po kom som. Všimla si si tých ľudí okolo náš? Ti boli najvtipnejší. Ty  asi nie, ale ja áno. Vravela si mi, že Teba si nikto nevšíma. Viac ako to, čo si povedala, ma zarazilo to, ako si to povedala. Bez akejkoľvek ľútosti, len tak vecne, medzi rečou.

Skôr ako som Ti stihla popriať v tvojom živote len to najlepšie, predbehla si ma. Spýtala si sa ma, či sa nehnevám. Prečo by som sa mala hnevať, Štefanka? Kvôli tomu hot-dogu, na ktorý som aj tak nemala chuť, alebo nebodaj preto, že si ma obrala o tých krásnych 15 minút s Tebou? Nie, nehnevám sa. Vôbec, práve naopak. Bolo to zvláštne, ale cítila som, že to naše stretnutie si akoby ticho vyžadovalo fyzický kontakt. Taký na rozlúčku, objatie alebo len podanie si rúk. Chcela si, no uvedomila si si, že máš špinavú ruku. Ľutujem, že som Ťa v tom nezastavila. Mala som Ti ju podať, veď už som chytila toľko špinavých rúk, hoci neboli celé od kečupu.

Nevadí, ja si Ťa ešte nájdem, Štefanka.